Udine

zabudnutá perla severu

Dnes sa vydáme na malú prechádzku talianskym mestečkom, ktoré žije v tieni iných miest, no jeho cenu a spanilosť spoznal aj náš Štefánik. Meste, ktoré žije pod ochranou okrídleného leva  a má "najkrajšie benátske námestie na pevnine", pretože až do roku 1797 mala nad ním moc Benátska republika, ktorá si ho upravila podľa vlastného štýlu a je to na jeho historickom jadre aj patrične vidieť. To mesto sa nachádza na mape na severovýchode krajiny, veľmi blízučko slovinských hraníc a volá sa už od svojho začiatku Udine.

Februáru už skoro odzvonilo, keď som si nasadila svoju obľúbenú čiapku "Dreamer" a šla si splniť svoj ďalší cestovateľský sen. Vďaka českému regiojetu som sa dostala možnosť sa vrátiť do Udine, s ktorým sa už v minulosti zoznámila vďaka Spoločnosti M.R.Štefánika, s ktorou sme cestovali po jeho stopách. Neváhala som ani chvíľu, lebo toto miesto si ma získalo už na prvýkrát a nechcela som premeškať túto jedinečnú príležitosť, hoci len na skok. Žltý autobus ma priviezol na stanicu, keď vonku nebolo ani "živáčka" a bola tma ako v rohu, o tom viac sa mi zišla mapa, ktorú som si vopred vytlačila. Bol to dobrý ťah, lebo o piatej ráno by som sa len ťažko mohla niekoho na niečo pýtať, keď už všetci išli spať. Mala som pocit, akoby sa tu zastavil čas, dokonca aj semafor blikal na oranžovo. Noviny boli pripravené na predaj, ale stánky boli pozatvárané. No ja sa už som bola pripravená spoznávať, i keď zívanie a polorozlepené oči tomu nenasvedčovali. Najskôr som sa však musela vydať na správny smer, svoj cieľ som už poznala. Čo iné než magické Námestie slobody, ktoré v mnohom pripomína Námestie sv. Marka v Benátkach?

Piazza del Libertá - pamiatky ako na dlani

Srdce mesta bije práve tu. Našťastie, to nie je to hlučný tlkot ako vo väčších a známejších mestách, lebo ho ešte nedobil v takej miere turizmus, ale je to skôr pokojnejší rytmus, kde sa nikto nikde nenáhli, a predsa má, čo obdivovať, lebo kulisa tohto námestia vyzerá ako z historického filmu a v mnohom dobieha aj tých velikánov, ktorí stoja na výslní. Niekto by povedal "malé Benátky", lebo toto námestie je vskutku oblečené do "benátskeho rúcha". Na prvý pohľad sa ich snaží kopírovať, ale na druhý pochopíte, že ide len o pokus Benátčanov preniesť si svoj svet aj mimo svojho územia. Čo všetko tu nájdete?

Hodinová vež

Nie sú hodiny ako hodiny. Pre staviteľov sú už dávno niečím viac než zobrazením bláznivého času, ktorý uteká čoraz ďalej a ďalej. Pre architektov sú možnosťou ako sa odlíšiť. Udinské hodiny Torre dell´Orologio sa však líšiť nechcú, práve naopak, chcú sa podobať. Akoby vás chceli premiestniť do Benátok, kde sa nachádza podobná veža so slnkom na modrým podkladom a s dvojicou sôch pri zvone. Robia vlastne reklamu Benátkám a pritom slúžia ako stroj času, lebo vám dovolia sa tak cítiť, akoby ste už v Benátkach boli. Vyzerá to tak, že benátskym kniežatám sa veľmi cnelo za domovom, a tak si vytvorili ich zmenšenú verziu práve v Udine.

Loggia del Lionello

Elegantná budova s množstvom oblúkov je otvoreným priestorom, kde môžete pozorovať hru svetla a tieňov.  Jej autorom nie je nikto iný než rodák z Udine Nicólo Lionelle, podľa ktorého dostala aj svoje meno.

Arco Bollani

Oproti Loggii del Lionello stojí oblúk od Andrea Palladia, ktorý Vás zavedie strmým schodiskom až k hradnému vrchu. Vznikol v 16. storočí na počesť benátskeho poručíka Domenica Bollaniho. Na vrchu ho zdobí socha okrídleného leva, ktorá sa odvoláva práve na benátsky štýl.

Námestie slobody to nie sú len veľkolepé budovy, ale aj množstvo sôch.  Z výšky na vás zíza socha Hercula, ktorý popravde nevyzerá príliš priateľsky, lebo má namosúrený výraz. Hnev, ktorý z neho srší, sa snaží utlmiť Pamätník mieru a dáma s vavrínovým vencom na čele, ktorá ho symbolizuje. Ale aj ona sa musí občas ovládať, lebo hoci zhodila helmu z hlavy, má ju stále pri seba pre prípad, že by bolo treba.  A tak tu nesmie chýbať aj stĺp spravodlivosti, aby ľudia dokázali odlíšiť, čo je správne a čo nie, aby netúžilo po moci, ale radšej si vážili, čo majú. Slobodu, mier, múdrosť a pôžitok z krásy. Všetky hodnoty, ktoré nesie v sebe toto malé veľké námestie, ktoré je perlou talianskej architektúry a sídlom vnútorného pokoja.

Hradný kopec

Kopec tu stál dávno predtým, než sa postavil hrad a než sa vyšperkovalo do dokonalosti spomínané námestie, ale predsa tu nie je odjakživa. K jeho vzniku sa viaže legenda o Atillovi, ktorá rozpráva, že jeho vojaci chceli vidieť horiacu Aquileiu, a tak použili svoje helmy a urobili z nich kopec, ktorý im to umožnil. Zdá sa to nepravdepodobné, že by sme teraz kráčali po ich helmách, ale nemôžete poprieť kúzelnosť tohto príbehu. Pád jedného mesta strieda vzostup druhého. Udine sa postupne dostávalo na výslnie a je isté, že v roku 938 malo už svoj hrad, pretože ho v tom čase Oto II. daroval a je o tom písomný doklad. Svoj zlatý vek zažilo mesto, keď sa dostalo v 15. storočí do rúk Benátčanov, ale to všetko ste pochopili už na základe popisu slávneho Námestia slobody. Vráťme sa teda späť na hrad. Jedna z ciest k nemu vedie práve cez Arco Bollani, je možný výstup aj z druhej strany, ale tam niekedy bývajú brány zavreté, o čom som sa presvedčila aj ja skoro ráno (každopádne vznikla aspoň fotka z druhej strany ;) ). Hrad je lákavý pre návštevníka najmä kvôli umeleckej zbierke , lebo tu sídli Museo Civico a Galleria d´arte Antica e Moderna. No pre mňa skoro ráno hrad znamenal miesto, kde môžem pozorovať, ako sa Udine prebúdza k životu, ako ranné zore vystrieda denné svetlo a zároveň možnosť sa naraňajkovať. Ďalšiu časť dňa som strávila v neďalekom Cividale del Friuli, o ktorom je článok tu: https://travelvision.webnode.sk/l/cividale-tam-kde-diabol-postavil-svoj-most/.

Stránky či dokumenty, ktoré by sa Vám mohli zísť:

Sledujte moju twenty8road
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky