Leipzig
mesto príbehov
Leipzig alebo po našom Lipsko je saské mesto obkolesené zeleňou a parkami, no jeho srdce bije pre umenie, kultúru a pestrý spoločenský život. Jeho meno nám príliš veľa nepovie, maximálne sa nám vybaví učivo z hodín dejepisu a to je asi všetko. Duchovnú podstatu Lipska nevystihuje nič lepšie ako nápis, ktorý som našla v lipskom výklade: Jeder Mensch schreibt Stadtgeschichte, auch Sie, čiže každý človek píše príbeh mesta, tiež ty, môj príbeh o Lipsku bude teda odrazom toho, aká som bola vo chvíli, keď som ho navštívila, takže tu nenájdete žiaden bedeker či top ten, skôr moju reflexiu obohatenú o kúsok histórie a miest, ktoré som videla. Lipsko je totiž mestom príbehov.
Príbeh prvý - ten môj
Nebola to láska na prvý krok, lebo Lipsko je ako chlap, ktorý nemá sladký ľúbivý ksichtík, ale skôr atraktivitu vyžarujúci z vnútornej charizmy. Neobľúbite si ho hneď, no napokon si vás získa, lebo to podstatné vám na začiatku uniká. Musíte ho prejsť niekoľkokrát, a potom sa vám dostane do nôh. Čím viac kráčate, tým ho máte radšej, zisťujete, že ponúka viac, než sa dá vidieť na prvýkrát. Muselo mi zmoknúť telo i duša, aby som sa mu otvorila a pomaly nasávala jeho chute, zvuky, farby, tajomstvá minulosti aj prítomnosti. Lipsko je veľmi pocitové mesto. Jeho mágia spočíva vo vnímaní. Jeho príbeh sa nedá prečítať na jedno zhltnutie. Poďme sa teda vydať na cestu, ktorá odkryje jeho príbeh a tajomstvá... Teda aspoň časť z neho.
Je to "kolosálny chrám slobody a smrti", ktorý dokumentuje krvavú bitku proti Napoleonovi, ktorá pochovala tisíce životov z Rakúska, Pruska, Švédska či Ruska. Odohrala sa v roku 1813 a skončila víťazstvom nad Napoleonom. Pamätník vyrástol z tvorivých predstáv Bruna Schmitza a na sté výročie od tejto legendárnej bitky ho mohla po prvýkrát obdivovať v plnej kráse aj verejnosť. Völkiho stráži svätý Michael, jeho socha je zároveň vstupom do svätyne. Vo vnútri cez kupolu presakujú slnečné lúče, čo vyzerá, akoby ho skutočne chránila nejaká božská moc. Navyše obrovské sochy sa tiež podobajú na Bohov. Symbolizujú štyri nemecké vlastnosti: obetavosť, statočnosť, silu viery a hrdosť.
Príbeh štvrtý: Nesmrteľnosť aj po smrti
Mal kudrnaté vlasy, bucľatú tváričku a bol jedným z najznámejších nemeckých skladateľov. O kom je reč a čo mal spoločné s Lipskom? Barokový vzhľad nie je náhodný, je aj charakteristický pre jeho hudbu. Beethoven o ňom povedal, že je praotec harmónie a Schumann by mu radšej dal priezvisko Meer ako more než Bach ako potok. A už je to jasné, je to Johann Sebastian Bach, autor Vianočného oratória, Brandenburských koncertov, Malého prelúdia, mnohých kantát a notoricky známej organovej Tokáty a fúga v d-mol. Možno vám názvy nič nehovoria, ale ich melódiu ste zaručene počuli minimálne raz za život. Pri nich máte chuť vnímať hudbu úplne inak a tancovať valčíky či sa hrať na dirigenta. Lipsko bolo Bachove pôsobisko, tu zomrel a je tu aj pochovaný v Thomaskirche.
Príbeh druhý: tour de Völki
Každé mesto si vyberáme pre nejakú skrytú misiu, ktorú si v ňom chceme splniť. Mojou bol Völkerschlachtdenkmal alebo Pamätník národov. Tisíckrát som si na tom názve vylámala jazyk a určite som ho aj premenovala, až som zistila, že pre nich je to skrátka familiárne Völki. Dobre vedieť, pokiaľ sa vydáte odvážne a neporaziteľne na túto štreku peši, lebo chcete rozjímať o svojom živote ako ja. Ak nie, chodí sem "dvojka". Na obrázkoch ho môžete často vidieť s tzv. Jazerom sĺz, ktoré bolo počas mojej návštevy bez jedinej slzičky. Dôvodom bola prerábka. No v čase, keď je tam voda, pripomína v niečom ázijský Angkor Vat. Tento chrám vznikol však kvôli iným príčinám a o mnoho storočí neskôr.
Príbeh tretí: Mefistov plán
Mädler Passage nie je taká obyčajná pasáž, kde natrafíte na húfy obchodov, ktoré by boli hriechom pre vašu peňaženku. Skrýva sa tu totiž aj Auerbachs Keller. Že "was ist das?" Okey, priznávam, ani ja som nevedela, čím je tento podnik taký známy, až kým som nevkročila do pasáže. Pred dvoma sochami stál hlúčik ľudí so sprievodcom. Hovorím si: Toľko záujmu pre obyčajné sochy, ktoré nie sú ani antické? Ale niečo mi tu nehralo. Potom sa pozriem na mená pod sochami a v duchu sa hanbím. Veď je to ten prekliaty Faust a jeho učiteľ Mefisto z Goetheho nesmrteľného románu. Oh, mein Gott! Vlastne v tejto situácií to nie je ani trefné, veď Mefisto bol zosobnením diabla a Fausta sa snažil zviesť na zlé chodníčky, bojujúc o jeho dušu. Všetko kvôli hlúpej stávke medzi ním a Bohom... Lipsko je plné prekvapení, stretneš tu svojich literárnych hrdinov. Apropó, bojovať s vlastnými démonmi je ťažké, lebo sú ľstiví a zákerní ako Mefisto, ale keď ho dokázal poraziť Faust, dokáže to každý z nás. A aby som nezabudla, Auerbachs Keller bol ten podnik, kde to všetko začalo, kde začal Mefisto hrať svoju hru na Fausta a kŕmiť ho pokušeniami... Našťastie, nakoniec tento plán stroskotal.
I'm coming to Leipzig, to the place where one can see the whole world in miniature. Lessing
Leipzig je miesto, kde sa na každom kroku stretnete s históriou a kde môžete zablúdiť do kníhkupectva a len tak si čítať, lebo čítanie a knihy do toho celého kultúrneho sveta úplne zapadajú ako skladačka puzzle. Ja som tu zohnala knihu, ktorú som márne zháňala na Slovensku i v Čechách. Keď povedali, že ju majú, ani som nechcela veriť. Bolo to pre mňa ako objaviť "Priamov poklad". Navyše okrem toho tu majú aj malé vydania kníh, kde je necelá kapitola, ale keď si uvedomíte, že kniha je v nemčine, hovoríte si, že načo kupovať u nás doma knihy v cudzom jazyku a tak sa cibriť, keď ich máte v zahraničí zadarmo a každý začiatočník je na seba pyšný, keď sa preláme aj tou jednou kapitolou. A tretia výhoda, v kníhkupectve môžete zistiť, prečo tie sochy na ulici hádžu grimasy a čo sú vôbec zač a, samozrejme, hlava deravá, potom to aj zabudnúť... Niekde to mám zapísané, ale mám hŕbu papierov, nuž som chaotický cestovateľ. Návšteva kníhkupectva je teda lepšia a objavnejšia než posedávanie pri kávičke. Duchovný zážitok dokáže triumfnúť aj gurmánsky zážitok, ak nie ste, samozrejme, smädní a hladní alebo skrátka len nejavíte záujem o knihy.
Láska k Lipsku je o množstve detailov. O lavičkách, na ktorých sú zobrazené mestá, o veži, ktorá pripomína tú v Udine, o parku, kde si mladí ľudia púšťajú hip-hop a užívajú si víkend. O tom, že ho človek navštívi v rovnaký deň, keď Leipzig hrá s Bayernom Mníchov a všade stretáva fanúšikov s červenými šálmi a počúva hlučné slovné súboje medzi tímami. Je to o tom, že si svoje curry wurst, typické pre Berlín, dáš práve v Lipsku. A kúpiš si tričko s nemeckým nápisom, hoci v móde sú skôr tie s anglickými. Takto dávaš najavo, že Nemecko a nemčina sa stala súčasťou teba a že už iná nebudeš. Ale i o tom, že večer zmokneš s mapou a na ďalší deň zistíš, že už nie si stratená, lebo vyšlo slnko v oboch významoch. Skutočnom i metaforickom. Lipsko je skrátka mesto, ktoré treba zažiť, prežiť a si ho v rámci možností aj užiť, lebo spomienky sú niečo, čo vám už nikto neukradne.