Svet chutí

Prvé, čo mi povedal kamarát, keď som sa vrátila z Talianska, bolo: "Ty si len žrala. Ja som ti tak závidel." Mohla som namietať, koľko som chcela, že nie, nie... ja som bola rada, že vôbec jem... Aj tam mi neveril, hoci som neklamala. Ale jedno je pravda, posledný rok som nikde inde nejedla s takou slobodou ako práve v Taliansku. Ako keby choroba, ktorá ma posledné mesiace trápila, ani neexistovala. Akoby som mohla jesť čokoľvek a nemohlo sa mi nič stať. Po dlhej dobe som jedla s potešením. A vlastne až vtedy som pochopila, prečo spisovateľka Elizabeth Gilbertová, autorka knihy Jedz, modli sa a miluj, spája Taliansko s jedlom. Nie je vôbec povrchné povedať, že Italy is Eataly, lebo jesť, čo ti chutí a nie to, čo musíš, je súčasťou talianskej myšlienky dolce vita.

Bolo by to neodpustiteľné. Drzé. A rovnaké, ako tam vôbec neprísť. Taliansko totiž treba vnímať všetkými zmyslami. I jazykom. Vychutnať si každé sústo a poznať rozdiel medzi slovenskou napodobneninou a tým skutočne talianskym. Iste, mala som v Taliansku aj zlú pizzu, ale tú zrejme nerobili ani Taliani. Aj potom som dlho rozprávala v reštauráciách: Tá vaša je lepšia než talianska... Až kým neprišla na Slovensku neviditeľná pizza, na ktorej som si dolámala zub (aj to sa dá, keď je čašníčka dokonale ľavá) a kým som v Neapole neochutnala tú pravú pizzu, ktorá sa mi rozplývala na jazyku, z ktorej bolo cítiť rajčiny, syr a bylinky a nie kečupovosť zmiešanú s niečím ďalším. Nečudo, že sa pizza zrodila práve v Neapole. A to isté platí aj o zmrzline čiže talianskom gelate. Zaplatíte si síce za ňu viac, ale máte z toho aj viac. A nejde len o počet kopčekov, ale tú chuť. V Perugii som mala pocit, akoby som jedla čerstvé ovocie a nie zmrzlinu. Skrátka v Taliansku cítite ten rozdiel.   

V Cinque Terre ma zastihol dážď, ale ihneď sa vyčasilo, ako som si dala čerstvé a s láskou urobené capuccino a focaccia s cibuľou. Niekto by povedal, že dať si kávičku na stojáka nie je to práve orechové, aj keď je to lacnejšie (za to, že v Taliansku sedíte, si platíte príplatok), ja si myslím presný opak. Je podľa vás väčší zážitok pozerať na maliara, ako maľuje alebo vidieť až výsledok jeho práce? Alebo pozorovať herca medzi prvými divákmi na verejnej generálke alebo po stej premiére, keď už sa z hrania stáva skôr zvyk? Čo tým chcem povedať? Nuž, že kávu som si už miliónkrát vychutnávala s niekým či sama, ale bolo pre mňa nové sledovať splynutie kávy a mlieka. Bol to zázračný okamih, ktorý zmyl aj to škaredé počasie, vďaka ktorému som na chvíľu oľutovala, že som sa vôbec vybrala do vysneného Cinque Terre. Bol to okamih zrodu. Už to nebola len káva, čo ma preberie k životu. Bol to umelecký zážitok.

Aj keď najtypickejšími talianskymi jedlami sú práve pizza, zmrzlina a cestoviny (po taliansky pasta) - a aj tých majú tisíce druhov, ktoré sa nemáte šancu všetky naučiť - talianska kuchyňa je oveľa bohatšia a mení sa podľa oblasti, v ktorej sa nachádzate. Ani ja som neokoštovala ani zďaleka všetko, hoci som bola v Taliansku už aj desiatykrát. Tentokrát som si kúpila v potravinách po prvý raz ricottu, ktorú môžete ochutnať aj vy, keď budú talianske týždne v Lídli. Ricotta je pre svoju mliečnu príchuť vhodná ako náplň do dezertov, ale pokojne si ju môžete namazať na toast a ozdobiť ovocím. Vďaka svojej hustetej konzistencii môže plniť úlohu sladkej nátierky, hoci oficiálne je to podobne ako známe mascarpone, ktoré sa dáva do tiramisu, syr. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že mascarpone je zo smotany a ricotta zo syrovátky.

Kávu som mala vo Vernazze, ale focaccia už v ďalšej z dediniek (pre mňa najkrajšej zo všetkých piatich), v Manarole. Focaccia je niečo ako talianska chlebová placka až na to, že nepripomína ani placku, ani chleba. Vyzerá skôr ako pizza a chutí ako zeleninový koláč. Znie to hrozivo, ale je to skutočná delikatesa. Pre lepšiu predstavu, najbližšie to má k slovenskému posúchu, ale je to skrátka trošku iné.

Taliani nie sú až tak na sladké, ako by sa dalo čakať, hoci uznávajú dolce vita (sladký život) či dolce far niente (sladké ničnerobenie). Aj v potravinách majú štvrtinu sladkostí oproti nám. Čiže keď som si pýtala v Prate piadinku na sladký spôsob, len na mňa čumeli či skutočne. Pravda je taká, že Taliani jedia palacinky radšej so zeleninou než nutellou. Urobili si z nich skrátka svojské sendviče. Zatiaľ čo focaccia, torta di verdure a iné jedlá sú typické pre Ligúriu, bruschetta pre stredné Taliansko, tak spomínaná piadine patrí k kuchyni regiónu Emilia-Romagna, ale nájdete ju aj v iných, ako ja napríklad v Toskánsku. Pri piadine si môžete nakombinovať oblohu podľa vlastných chutí. K zelenine môže byť pridaný aj syr či šunka.  

Taliani, samozrejme letia aj na cestoviny. Tie som si odniesla ako suvenír, keďže tu sú na jednej strane semolínové (z tvrdej pšenice, majú veľa lepku) a na druhej strane aj často s nápisom senza glutine, čo znamená bezlepkové. No oveľa častejšie než my jedia aj strukoviny a ryby. Mäso skôr nájdete v McDonaldoch než v bežnej strave. Na druhej strane v spomínanom reťazci dostane k šalátu hneď aj malú fľaštičku olivového oleja a korenie, čo mňa osobne dosť prekvapilo pri eurovom šaláte.

V Taliansku som nejedla veľa, ale jedla som s chuťou a práve preto je veľa fotografií s jedlom. Najviac ma zasýtili výdatné raňajky, ktoré som mala až na štyroch ubytovniach (doma nezvyknem raňajkovať). Ale som rada, že som si mohla cez deň vychutnať aj Taliansko storakých chutí. Taliansko mi chýba už teraz, nielen pre temperament Talianov, ktorý je blízky mojej manicko-depresívnej povahe, nielen pre magické výhľady a antické budovy, ktoré hovoria o bohatej histórií, ale aj pre pocit duševnej a telesnej slobody. Takže žiadne Arrivederci, ale Ciao, bella ciao, lebo kus zo mňa zostal tam a ja sa chcem vrátiť čo najskôr.