V údolí rieky Vardar, kde križovali stredoveké obchodné cesty, sa ešte stáročia predtým zrodilo miesto, ktoré bolo od začiatku stvorené k zániku, ale ono chcelo silou mocou prežiť. Ako nejaké nedonesené dieťa malo vôľa prežiť. To miesto je dnes hlavným mesto Macedónska a nesie názov Skopje, podobne ako antický hrad Scupi, ktorý kedysi zničilo zemetrasenie. No nebolo to prvé, ani posledné zemetrasenie, ktoré toto miesto zažilo. Napriek tomu vždy zdvihlo hlavu ako pravá dáma, vymenilo svoj šat a išlo ďalej. Skopje je krásne a hrdé mesto, lebo vie, že má na výber. Vie, že so škaredou tvárou a s fňukaním by tu už dávno nebolo... A to mnohé vypovedá o jeho vzhľade a identite. 

Skopje - najkrajšie hlavné mesto, ktoré som kedy videla 

Toto tvrdenie si môžem dovoliť, lebo nie som taká scestovaná a aj preto, že nemám predsudok niečo spochybňovať len preto, že sa to rýchlo vybudovalo. Podotýkam znovuvybudovalo. A tu je ten háčik. Skopje malo dôvod. Zažilo katastrofu a dokázalo sa z nej rýchlo spamätať. Tou katastrofou bolo zemetrasenie v roku 1963, ktoré zničilo väčšinu mesta a tisíce ľudí pripravilo o domovy. Ľudia hovorili, že mesto vyzeralo ako po zbombardovaní. To, že vstalo zo svojho popola, vnímam naopak ako prejav sily a hrdinstva. Kto si toto uvedomuje, keď ho škatuľkuje len do slovíčok ako je gýč či fake? Vari to, čo si prežilo, nie je skutočné? Problém je, že dôvod prestavby vie málokto. Teda chybou je ľudská nevedomosť. Áno, možno je Skopje prešperkovaná, príliš inšpirovaná Gréckom a investovala nemalé peniaze do svojej premeny, ale všetky tie sochy vravia o hrdinoch, na ktorých sú pyšní, hovoria pohnutý osud krajiny, ktorá nezaspala na vavrínoch a rozhodla sa konať navzdory nepriazni sudičiek. A to že hľadá inde inšpiráciu? Veď aj veľkí učitelia Európy - starovekí Gréci - "kradli" stáročia cudzie nápady, kým našli vlastný štýl a kým nevytvorili niečo hodné napodobnenia. Najskôr sa musíš niečo naučiť, až potom môžeš tvoriť. Bez inšpirácie a snahy o zmenu by sme dnes boli ešte v jaskyni.

Mosty a sochy na každom kroku

Kamenný most (Камен мост) - tiež prezývaný aj Dušanov most -  je najstarší most, ale môj najobľúbenejší je aj tak málo známy Most slobody (Мост Слобода ). Iróniou osudu, Kamenný most bol vybudovaný po prvom ničivom zemetrasení v 6. storočí a  dnešná podoba Mostu slobody vznikla po zemetrasení, ktoré bolo v minulom storočí. Zatiaľ, čo Kamenný most je aj v znaku mesta, na magnetkách a iných suveníroch, Most slobody sedí v jeho tieni a je skôr hanobený než chválený. A to aj napriek tomu, že reprezentuje macedónsku kultúru v rôznych výjavoch.  To, čo sa Macedóncom nepozdáva na tomto moste, je premrštená cena jeho prestavby z roku 2011 až 2012. Pôvodná myšlienka, prečo v roku 1936 vznikol, sa im páči, napokon most je pomenovaný na počesť tých, čo bojovali o ich slobodu. Premrhané financie, ktoré mohli byť investované lepšie, sú čiernou škvrnou na niečom, čo si za iným okolností zaslúži úctu, pietu a vďačnosť. 

Medzi týmito dvoma mostmi sa nachádza Most umenia (Мост на уметноста), ktorý je osadený množstvom sôch a vedie až k Archeologickému múzeu. Nájdeme na ňom napríklad sochu speváka Todora "Tose" Proeski, divadelného herca Prlichka, maliara Lazara Licenoski, spisovateľa Grigora Stavreva Prlicev, skladateľa Vlastimira Nikolovski a ďalších macedónských osobností a umelcov. 

Tajomstvá "Starého mesta"

Každé mesto prináša množstvo prekvapení. Dozvedela som sa, že rodáčkou zo Skopje je aj nositeľka Nobelovej ceny a predovšetkým nositeľka mieru v srdci Matka Tereza. Napokon jej citát na budove Archeologického múzeám hovorí za všetko: "Ak budete súdiť ľudí, nebudete mať čas ich milovať." V Skopje má svoju sochu i múzeum. Okrem toho má hlavné mesto aj svoju pevnosť Kale, na ktorej v súčastnosti prebiehajú vykopávky. Z jej múrov vidieť panorámu mesta z viacerých strán. Predpokladá sa, že ju začali stavať v 6. storočí nášho letopočtu, ale táto oblasť bola zrejme osídlená už v neolite. Obrovskou výhodou je, žek nej nemusíte ďaleko chodiť, lebo ju vidieť už z centra mesta, ale na druhej strane na jej prehliadku, ktorá je zdarma, je vhodná lepšia obuv než balerínky, hovorí zo mňa vlastná skúsenosť. Pri hradbách sa dá síce chodiť úzskym chodníčkom, ale budova je rozľahlá a momentálne je stále vo vnútornej prestavbe.

V Skopje sa prelínajú rôzne kultúry a náboženstvá bez toho, aby sa šíril strach či zdvíhali meče. Je to taký mikrokozmos, v ktorom vládne tvorivý chaos a jednotlivé kultúry sa skôr dopĺňajú a tvoria komplexnejší obraz než by sa silou-mocou chceli asimilovať a meniť jedna druhú. Vládne tu akýsi skrytý rešpekt. Každý si ctí to svoje. Preto existencia mešít či iných národností vôbec neprekáža. Práve naopak vytvára ešte bohatší kolorit. Akoby neexistovali predsudky. Medzi výkladmi nájdete bohato zdobené svadobné šaty, stánky s kobercami, ale aj drobné obchodíky so suvenírmi a miestnou kuchyňou. Na Balkáne letí šopský šalát, ale aj národné jedlo Macedónska Tavče Gravče. 

Odkiaľ pramení taká nevýdaná tolerancia? Jednak Balkán si píše svoj osobitý príbeh a jednak si pamätá, kam môže viesť netolerancia. Nezabudol na druhú svetovú vojnu, ale ani na svoju učiteľku Matku Terezu, ktorá viedla národy, aby nehľadali rozdiely. V srdci Skopje sa nachádza aj Pamätník holokaustu, ktorý pripomína, kam vedie nenávisť a predsudky, že nepriateľstvá vytvára väčšmi politika a média než iné náboženstvá.  

Skopje - mesto budúcnosti

Alexander Veľký nemohol tušiť, aké útrapy zažije jeho rodná zem. Žil prítomnosťou, expandoval, učil sa, chcel vládnuť. Nemohol vedieť, že Macedónsko sa stane samostatným štátom, ktorý nebude dlhé roky v stredobode pozornosti. A tiež nemal šancu vedieť, že si zo svojho hrdinu urobí príklad, že bude bojovať a dennodenne roztínať svoj gordický uzol. Hoci o slávu zatiaľ nestojí, nechce ani zakrpatieť. Dôkazom toho je to, čo sa na prvý pohľad javí ako "veľký gýč", no v skutočnosti je to snaha o zvidteľnenie, snaha o budovanie vlastného mena, snaha o to nájsť v zlom to najlepšie. Nový vábivý prevlek bol prvým krokom k tomu, aby Skopje narástlo sebavedomie a čoskoro prišli lacné letenky a tým ďalším krokom bude, keď opustí vlastný tieň a predsudky ľudí, ktorí ho poznajú len povrchne, keď sa o ňom budú písať knihy aj v krajinách, ktoré ho ignorovali. Stačí tak málo, stačí, aby sa ľudia stali viac cestovateľmi než turistami bažiacimi po nových fotkách a pochopili, že Skopje je vstupnou bránou do nádherného a rozmanitého Macedónska. Jeho sused Albánsko už zažíva malý boom, teraz je na rade Macedónsko. Zaslúži si to a tak by si to uršite prial aj sám Alexander.