Les Baux de Provence
FRANCÚZSKO
Kúzlo nečakaného
dedinka v skalách
Pravdupovediac, vždy pred cestou si googlim, kde idem, ale v tomto prípade som na to akosi pozabudla. Čakala by som v Provensálsku čokoľvek, ale nádheru Les Baux de Provence nie. Asi som mala túto oblasť, podobne ako aj iní ľudia zaškatuľkovanú podľa najtypickejších obrázkov, na ktorých boli nekonečné fialovou žiarivé polia. A práve v tom je čaro cestovania, že poznávame na vlastnej koži, vytvárame si vlastné názory, svojím prežívaním sa vlastne vzdelávame a napredujeme ďalej. Niekto vraví, koľko jazykov poznáš, toľkokrát si človekom. Ale myslím, že k tomu netreba ovládať jazyk, ale si zažiť krajinu a jej ľudí. Les Baux bolo teda v protiklade s tým, čo sa od Provensálska očakáva. Ako milovníčke zrúcanín mi najviac pripomenulo Slovensko. Samozrejme, s pridanou hodnotou, že tu okrem mocného hradu stála celá dedinka v skalách.
Balcium Castrum
Je pochopiteľné, že to isté miesto si prešlo mnohými názvami, kým dostalo svoju podobu. Napokon Les Baux de Provence znie príliš francúzsky. Pôvodný názov Balcium Castrum siaha do obdobia, keď sa časť Franskej ríše len postupne menila na "Franciu" (Západofranská ríša - Francia occidentalis). Písomné zmienky sú z 10. storočia, z čoho možno predpokladať, že už v tom čase bola osídlená. Pevnosť sa v oblasti začala stavať až v 13. storočí rodinou Baux, ale pozor táto dedinka nebola jediná s takým názvom! Skôr by sa dalo povedať, že podobne ako je v Taliansku Cinque Terre (názov oblasti, doslova päť dedín), tak Francúzi mali zase "Terres Baussenques".
O histórii by sa dalo ešte písať, lepšie povedané prekladať zo zverejnených materiálov, ale my žijeme v súčasnosti. Dedinku síce preslávila rodina Baux a neskôr Raymond Thuillier, ktorý ju zviditeľnil, aby bola lákavá aj pre nás. Propagáciu treba, napokon bez toho by som o nej netušila ani ja, ani vy. Ale ako vravím, žijeme tu a teraz. A tak je pre nás podstatnejší jej dnešný vzhľad. Pod nohami kamene, domy z kameňa, všade kameň, môže sa to zdať monotónne, ale obyvatelia to oživili kvetmi, svojimi vlastnými výrobkami a keramikou. Máte pocit, že sa túlate v stredoveku, akoby to bolo dnes. Tenké uličky smerujú vyššie a vyššie. A vy ste náhodní pocestní. V dedinke vládne ruch primeraný jej veľkosti. Niekto práve opravuje strechu, v diaľke počuť zvony. Vietor fučí stále viac a vám lietajú kadetade vlasy. Blížite sa k hradu. A tam bude pravdupovediac fučať ešte viac. Kazím atmosféru, ale chcem vám dať pravdivú atmosféru. Áno, mestečko dýcha minulosťou, aj keď ju vnímate v prítomnosti, ale ten vietor to sú hotové Búrlivé výšiny najmä, keď budete chcieť pozorovať výhľad z hradieb. Nie je chladný, ale hlučný a vtieravý, akoby vám snažil povedať nejaké svedectvo, ale vy nerozumiete jeho bláznivej reči. Ja som sa bála, že odletím alebo niečo zo mňa. A to som bola aj na Mont Blancu a tam tak agresívne nefučalo. Ale pomedzi hradby a rôzne krásne kamenné úkazy je to čistá pohodička. Len vážne milovníci výhľadov, nech sú pripravení, že to nebude ružové.
Moc a nevinnosť
Už viete, čo beriem ako mínus. Ale nechcem, aby ste si pamätali len to. Les Baux je predovšetkým miestom, kde kameň vykúzlil neuveriteľné tvary, podoby a zákutia. Je to len dedinka, ale obe jej časti sú rozľahlé. Hradná časť vzbudzuje silu, moc, hrdosť, niečo nedobytné a stále. Niečo, čo si zažilo svoje a chce nás pred tým ochrániť. Podhradie je oproti nej ako dcéra. Zanecháva si svoju nevinnosť, spanilosť, nonšalanciu dievčaťa, ktoré je už dospelé, ale nechce sa tak aj tváriť, takže je to skôr malebná časť. Zatiaľ čo z hradiska cítite jeho veľkosť, nielen tú v zmysle dĺžka, šírka a tak (i keď aj v tom zmysle je porovnateľný s naším Spišským hradom). Ale aj tú vnútornú veľkosť. Tú moc, ktorou si vás získa.
Oficiálna stránka, na ktorej nájdete viac informácií: https://www.lesbauxdeprovence.com