Perugia čaká na vaše objavenie s otvorenou náručou

Perugia je mesto, ktoré je slovenskému turizmu takmer neobjavené. Občas je o ňom počuť v správach, že v jeho blízkosti sa triasla zem a budovy padali, ale inak sa o hlavnom meste talianskej Umbrie u nás moc nehovorí. Jedine v súvislosti s čokoládou, keď sa tu v októbri koná festival Eurochocolate. Častosť zemetrasení v tejto oblasti je podľa mňa jediným logickým dôvodom, prečo mnohé "cestovky" Perugiu obchádzajú. Alebo ju skrátka nepoznajú... Tak vás s mestom zoznámim aspoň trochu ja (ale nečakajte žiaden bedeker).

Minimetro, čo to je?

Aj ja som si to najskôr hovorila a chcela som ísť peši, ale keď som uvidela kopec a diaľku predo mnou, hneď ma to prešlo. Pochopila som, že minimetro nie je vôbec zbytočnosť a navyše je aj praktické. Je vskutku maličké (polka kabínky jedného metra) a pendluje každú chvíľu (menej než minútu čakania, aspoň mne sa tak zdalo). A to isté, čo prišlo hore, ide aj nadol, ten rafinovaný spôsob prechodu treba vidieť naživo. Najskôr je potrebné si kúpiť v automate UP lístok (skratka pre Unico Perugia), ktorý platí 70 minút. Nasadnete na zástavke Pian di Massiane a vystúpite na konečnej Pincetto, zvyšok iste zvládnete.

Hlavnou tepnou mesta je Corso Vannucci pomenované po maliarovi, ktorý bol tiež prezývaný Il Perugino. Bol zástanca myšlienky, aby prišla do maliarstva inovácia. Jeho rukopis nájdeme aj na Sixtínskej kaplnke. Jeho žiakom bol aj známy Rafael. Spojenie Perugina s Perugiou vidieť v Collegiu del Cambrio, kde sa podieľal na výzdobe. Budova sa nachádza na spomínanej ulici. Umelec má v Perugii aj svoj pamätník.

Fontána je z 13. storočia a je dielom Pisanovcov. V jej najbližšom okolí sa nachádzajú dve významné budovy: Palazzo dei Priori, ktoré je sídlom cechov, Národnej galérie a radnice, a Katedrála San Lorenzo z 15. storočia. Vlastne k týmto trom miestam smerujú kroky každého návštevníka. Ďalšie pamiatky objavíte, keď sa vyberiete smerom nadol magickými uličkami, ktoré sa kľukatia do bočných ulíc. 

Napokon aj ja som do mesta zavítala skôr náhodne a na pár hodín, lebo som sa potrebovala dostať z východu Talianska na západ a autobus šiel práve cez Perugiu. Do centra je zakázaný vstup verejnej doprave (jediné auto, čo som videla, bolo použité ako rekvizita na svadbu), a tak náš Flixbus zaparkoval na rozľahlom parkovisku Piazzale Umbria Jazz, skade som sa dostala minimetrom do historického jadra. 

Etruské dedičstvo 

Perugia je mesto na kopci, ktoré je obkolesené hradbami. Niektoré zostali ešte z čias Etruskov, ktorí sú prvými známymi obyvateľmi tejto lokality. Najznámejšou etruskou bránou je Arco Etrusco, ktorú sa dlho snažil dobyť Augustus. Ak sa nemýlim, to sa mu nakoniec aj podarilo, ale za cenu, že ju musel čiastočne zničiť. Dnešná verzia má za sebou teda aj rímsku prerábku a niekedy sa jej hovorí preto aj Arco di Augusto. Po Etruskoch sa dochovali aj ďalšie pamiatky, medzi nimi aj Pozzo Etrusco. Je to jama hlboká viac ako 30 metrov, ktorá slúžila ako studňa, čo dokazuje, že Etruskovia rozmýšľali už pred naším letopočtom aj nad spôsobmi, ako sa zásobovať vodou. Niekedy sa jej hovorí aj Pozzo Sorbello.  

Rušná ulica plná reštaurácii, kaviarní a obchodov ústi k hlavným pamiatkam na Piazza IV Novembre. V jej strede sa nachádza impozantná Fontana Maggiore plná alegorických i historických výjavov. Na jej vrchu leží bronzový pohár s 3 vílami (láskou, nádejou a vierou).

Soľná vojna

Odkiaľ sa vzal tento názov, sa ma nepýtajte, tiež si nad tým lámem hlavu, keďže súvislosť so soľou som nenašla. Táto vojna bola vzburou proti pápežským štátom. Ale nedopadla podľa predstáv, lebo Perugia v roku 1540 stratila svoju nezávislosť a stala sa práve jedným z pápežských štátov.